Mateusz Gniazdowski
Úloha Slovenska v poľských kuriérskych a prevádzačských trasách počas 2. svetovej vojny
Jan Karski niekoľkokrát nelegálne prekročil Slovensko na svojej ceste medzi okupovanou krajinou a Maďarskom. Slovensko, ktoré bolo satelitom nacistického Nemecka, bolo tiež svedkom jednej z najvýznamnejších a najtragickejších epizód, ktorá natrvalo spojila Karského s Nowym Sączom. Karského cesty cez Slovensko zvýrazňovali hrdinstvo aj tragédiu kuriérskych operácií. Jeho príklad tiež ilustruje rôzne etapy organizácie trasy, od improvizácie až po dokonale naplánované prechody, s výrazným zapojením miestnych kolaborantov.
Podobne ako mnohí iní Poliaci, ktorí sa v prvých mesiacoch okupácie dostali do Maďarska, sa aj Karski na svojej prvej misii do Francúzska vydal zo Zakopaného smerom k slovenským hraniciam. Koncom januára 1940 s prevádzačom a dvoma spoločníkmi dva dni prechádzali cez Tatry. Karski utrpel omrzliny na prstoch na nohách. Na druhej strane hranice slovenský prevádzač požadoval platbu v korunách, ale Karski nemal žiadnu menu, takže sa musel postarať sám a spoliehal sa na peniaze, ktoré mal odovzdať príbuzným, ktorí sa nachádzali v táboroch v Maďarsku. Tak ako mnohí iní, ktorí nelegálne prekročili Slovensko, aj Karski sa s pomocou taxíka dostal do Dobšinej a potom prekročil hranicu do Maďarska. V Maďarsku mohol použiť poľský diplomatický pas; konzulát mu poskytol doklady na cestu do Francúzska. Na spiatočnej ceste koncom apríla použil rovnakú trasu, ale táto už bola lepšie pripravená.
Keď koncom mája podzemné frakcie vyslali Karského na druhú misiu do Francúzska, použil trasu cez Nowy Sącz. V byte Zoie Rysiównej sa stretol s prevádzačom Franciszekom Musiałom, ktorý ho previedol na Slovensko. Žiaľ, keď využili kontaktný bod v dedine Demjata, teda dom na okraji dediny, zatklo ich gestapo a slovenskí žandári. Zradil ich ich gazda, Slovák poľského pôvodu, ktorý pomáhal kuriérom, ale v čase stretnutia už niekoľko dní posluhoval Nemcom. Slováci Karského uväznili na policajnej stanici v Kapušanoch a následne ho odovzdali gestapu. Počas výsluchu v Prešove ho mučili, aby snažili sa z neho dozvedieť miesto určenia a tajné kontakty. V obave, že neprežije, si podrezal žily. Zachránil ho slovenský strážnik a následne ho previezli do nemocnice v Nowom Sączi, kde ho uniesol Zväz ozbrojeného boja. Stalo sa to však za cenu zatknutia a životov desiatok rukojemníkov.
Karského zatknutie na Slovensku nebolo jedinou takouto udalosťou. Známy je aj tragický omyl na Slovensku Ryszarda Świętochowského, vyslanca generála Sikorského, ktorého Slováci v apríli 1940 zradili Nemcom. Slováci tiež odovzdali niekoľko kuriérov z oblasti Sądecka na stanici gestapa v Muszyne, ako napríklad Romana Stramku z Gorzkówa a Władysława Gardońa z Piwnicznej. Dňa 18. marca 1941 bol Konstanty Klemens Gucwa, „Góral“, smrteľne postrelený slovenskými pohraničníkmi. Bol organizátorom tímu kuriérov pre organizáciu Biely orol v oblasti Sądecka a na pašeráckej trase do Maďarska, ktorá viedla z Krynice cez Tylicz, Muszynku, Prešov a Košice do Budapešti. Gucwa bol pochovaný na košickom cintoríne pod tajným menom Adam Oprychal. Kuriéri sa niekedy dostali do rúk slovenských pohraničných orgánov, ale podarilo sa im utiecť ešte na Slovensku. Napríklad Jan Franciszek Freisler, Gucwov zástupca, vedúci popradskej a lubaňskej cesty a prevádzač dôležitých vládnych kuriérov, utiekol v marci 1941 z väzenskej kancelárie v Prešove.
Napriek tragickým zatýkaniam a zosilneným akciám slovenských a nemeckých bezpečnostných zložiek sa pre okupované Poľsko hranica so Slovenskom stala sa vstupnou bránou do slobodného sveta. Cez Slovensko viedli najdôležitejšie pašerácke, kuriérske a štafetové cesty do Maďarska. Poliaci na Slovensku mali relatívne dobré zdroje a podporu medzi miestnym obyvateľstvom. Slovenské policajné orgány neboli vždy horlivé pri prenasledovaní Poliakov nelegálne prekračujúcich hranice. Mnohí úradníci, najmä na okresnej úrovni, dokonca sympatizovali s poľským hnutím odporu. Hoci Hlinkova garda obsahovala množstvo protipoľských fanatikov, v slovenskej štátnej správe bolo veľa úradníkov, ktorí začali svoju kariéru v Československu a zatvárali oči pred „protištátnou“ činnosťou.
V týchto stretnutiach zohral významnú úlohu priateľský postoj, ktorý charakterizoval predvojnové poľsko-slovenské vzťahy, aspoň do zmien hraníc, ktoré si Poľsko vynútilo na jeseň 1938. Priateľský postoj Slovákov k poľským federálnym plánom často pramenil z obáv z českej nadvlády a antikomunizmu, čo nebolo zneplatnené nadviazaním diplomatických vzťahov Slovenska so Sovietskym zväzom v septembri 1939. Slováci sa niekedy ponáhľali na pomoc svojim bývalým priateľom, ako to dokazuje úsilie slovenského vyslanca v Moskve o prepustenie Wacława Łacińského, bývalého konzula v Bratislave, zo sovietskeho zajatia (v máji 1941 poslal Molotovovi v tejto veci osobitný list).
Korene tajnej činnosti na južnej hranici Poľska, z ktorej boli primárne verbovaní účastníci kuriérskej služby, možno vysledovať až k predvojnovým aktivitám poľských vojenských služieb. Významnú úlohu tu zohrala predvojnová činnosť 2. oddelenia 2. generálneho štábu pod vedením majora Edmunda Charaszkiewicza. Sieť externých sabotáží mimo frontu, na poľsko-slovenských hraniciach nezohrala počas obrannej vojny v roku 1939 významnú úlohu, ale mnohí z jej vycvičených členov sa neskôr stali kuriérmi a prevádzačmi. Kuriérske trasy mohli do istej miery využívať predvojnovú sieť informátorov poľskej rozviedky na Slovensku. Táto sieť však vznikla pomerne neskoro a nebola veľmi rozsiahla, pričom niektorí z nich boli odhalení už na začiatku vojny. Nemecká vojenská komisia dňa 21. septembra 1939 predložila slovenskej vláde rozsiahly materiál týkajúci sa viac ako štyridsiatich obyvateľov východného Slovenska, obvinených zo spolupráce s poľskou rozviedkou. Medzi udanými osobami prevládali občania identifikovaní ako Židia a Česi, vrátane skupiny Židov zo Sniny, prezývaných „radikálni polonoilovci“. Okrem nich bola preventívne zadržaná aj skupina Židov a Čechov z Tatranskej Lomnice.
Nemci nariadili zatýkanie a vyšetrovanie, pričom osobitnú pozornosť venovali aktivitám poľského aristokrata Jana Zamoyského, majiteľa hradu v Starej Ľubovni a majetkov na Spiši, ktorý bol podozrivý zo špionáže pre Poľsko. Hoci Zamoyski a jeho spolupracovníci boli koncom augusta 1939 rýchlo prepustení, vo februári 1940 sa v Bratislave začal rozsiahly politický proces s 23 osobami obvinenými zo spolupráce s poľskou spravodajskou službou a taktiež náboru členov Česko-slovenskej légie v Poľsku a organizovania ilegálnej komunikačnej siete. Tento proces sa ťahal takmer do konca roka 1944. Tresty za špionáž pre Poľsko neboli zvyčajne prísne. Napríklad v procese týkajúcom sa prípravy vzbury vojenskej jednotky v Ružomberku v máji 1939 bol jedným z hlavných obžalovaných Ondrej Gurovič (tiež známy ako Horovič, čiže Górowicz), ktorý bol zatknutý na jar 1940 po ilegálnom návrate z Poľska. Jeho otec sa narodil neďaleko Nowého Sączu. Bol odsúdený na šesť rokov za špionáž pre Poľsko, ale v septembri 1944 utiekol z väznice v Leopoldove.
Represie voči slovenským obyvateľom kolaborujúcim s poľským odbojovým hnutím nepôsobili príliš odstrašujúco. Za zločiny spáchané pred rokom 1939 sa súdy riadili starým československým zákonom o ochrane republiky, ktorý nestanovoval prísne tresty za vlastizradu a špionáž. Trest smrti a doživotie boli zavedené až podľa nového zákona o zločinoch proti štátu z roku 1940, ale drakonické tresty neboli ukladané. Slovenské súdnictvo, ktorého zamestnanci pochádzali ešte z československého súdneho systému, nebolo nijako zvlášť horlivým orgánom slovenského štátneho režimu.
Počiatočné fungovanie prevádzačských trás bolo náročné a pôsobilo improvizovane, ale v zime 1940 sa už dalo hovoriť o existencii oporných bodov: brlohov a kontaktov na Slovensku.
Spočiatku sa často odchádzalo zo Zakopaného, potom sa hranica prekračovala aj ďalej na západ na Orave a ďalej na východ na Spiši, pričom významnú úlohu zohrával aj región Sądecko.
Pohraničná obec Tomášovce zohrávala dôležitú úlohu v maďarskom pohraničí, odkiaľ to bolo len niekoľko kilometrov do Lučenca (Losonc), ktorý sa nachádzal na územiach pripojených k Maďarsku po prvej viedenskej arbitráži. Prechod cez Tomášovce využívala prvá pravidelná štafetová trasa ZWZ s krycím názvom „Škola“, fungujúca od júla 1940, ktorá umožňovala prenos zásielok prostredníctvom miestnych kuriérov a miest na výmenu pošty, čím sa výrazne skrátila doba ich doručenia.
Naopak cez Spiš prechádzala štafetová kuriérska trasa s krycím názvom „Karczma“ (1941 – 1944), ktorá viedla z Nowého Targu cez Waksmund, Dursztyn, Łapsze, Poprad a Malú Polomu do Rožňavy, ktorá sa vtedy nachádzala na maďarskom území. Časté boli aj prekročenia slovensko-maďarskej hranice pri Košiciach.
Nedostatočná horlivosť pri pátraní po Poliakoch na Slovensku vyvolala nespokojnosť a rozhnevané reakcie Nemcov. V máji 1940 sa nemecká vojenská misia sťažovala slovenským úradom, že poľskí utečenci voľne cestujú bez lístkov po slovenských železniciach. Boj proti poľským presunom a spolupráci s poľským podzemím, hoci z nemeckého pohľadu stále nedostatočný, priniesol určité výsledky. Vo februári 1940 bola zatknutá sedemčlenná skupina ľudí pomáhajúcich Poliakom v okrese Dobšiná, zatiaľ čo v apríli bola na východnom Slovensku rozbitá „špionážna sieť“ špecializujúca sa na pašovanie ľudí, ktorú financoval poľský konzulát v Užhorode (Ungvár), ktorý bol vtedy súčasťou Maďarska.
Faktorom prispievajúcim k organizovaniu ilegálnych trás boli kontakty s obyvateľmi severných častí Spiša a Oravy, ktoré boli pripojené k Slovensku po nemeckej invázii do Poľska (za účasti slovenských vojsk). Mnohí obyvatelia anektovaných oblastí začali pracovať pre poľský odboj. Tieto oblasti sa stali prirodzeným predmostím pre trasy vedúce na juh. Kuriérov podporovali aj horali, vrátane oddaných poľských aj slovenských aktivistov.
Z Lipnice Wielkiej pochádzal kuriér Augustyn Dziubek, počas vojny študent medicíny v Bratislave (a po vojne riaditeľ nemocnice v Nowom Targu), a zase z Jabłonky pochádzal Albin Jabłoński, študent veterinárstva vo Viedni, ktorý pôsobil ako sprostredkovateľ medzi poľským odbojovým hnutím a predstaviteľmi slovenskej administratívy. Ďalší Oravčan, Ján Klinovský, vedúci štátneho obilného syndikátu na Slovensku, poskytoval poľskému odboju kanály pre obchodnú korešpondenciu so Švajčiarskom a staral sa o skupinu Piłsudského prívrženci, ktorí na jar 1944 po začiatku nemeckej okupácie utiekli z Maďarska na Slovensko. Na presune skupiny na Slovensko sa podieľali aj slovenskí diplomati z Budapešti.
Cez Slovensko sa presúvali zástupcovia rôznych organizácií a podzemných skupín.
Hoci niekedy využívali kuriérov a prevádzačov napojených na poľské misie v Budapešti, medzi nimi boli aj spomínaní Piłsudského prívrženci, ktorí boli nepriateľsky naladení voči novej exilovej vláde. Cez Slovensko sa do Poľska tiež vrátil aj Maršal Śmigły-Rydz, a to v sprievode slávneho kuriéra Stanisława Frączystyho „Staszka“. Cez Slovensko cestovali aj mladí ľudia, často sami, smerom do Maďarska s úmyslom pripojiť sa k poľským jednotkám vytvoreným vo Francúzsku a na Blízkom východe. V počiatočnom období okupácie sa však masová vlna uberala opačným smerom: mnohí vojaci internovaní v táboroch v Maďarsku sa nelegálne sami vrátili do okupovanej krajiny. V roku 1939 bolo v Maďarsku internovaných približne 45 000 poľských vojakov a útočisko bolo poskytnuté aj približne 15 000 civilným utečencom, pričom mnohé z táborov sa nachádzali na slovensko-maďarskej hranici.
Špecifickou skupinou, ktorá hromadne a nelegálne migrovala cez Slovensko, boli židovskí utečenci z okupovaného Poľska. O obrovskom rozsahu tohto typu migrácie dokazujú dokumenty z viacerých súdnych procesov so slovenskými Židmi zapojenými do prevádzačských sietí.
Podľa izraelských historikov boli ľudia pašovaní cez hranice organizovaným spôsobom. Kontaktné body existovali v Liptovskom Mikuláši, Kežmarku a Prešove, kde fungovalo pružne prosperujúce pašerácke miesto, ktoré disponovalo finančnými prostriedkami zo židovskej diaspóry v zahraničí. Až do marca 1944, teda do začiatku nemeckej okupácie Maďarska, sa židovskí utečenci z okupovaného Poľska presúvali prevažne cez Slovensko hlavne do Budapešti.
Židovskí aktivisti spolupracovali s poľskými organizáciami v Maďarsku. Rabinowicz, rabín z Mukačeva, získal poľské doklady pre tisíce židovských utečencov. Významnú úlohu tam okrem iného zohral Henryk Sławik, prezident Poľského občianskeho výboru, ktorý pomáhal židovským utečencom z Poľska, najmä sirotám, pre ktoré spolu s Józsefom Antallom spoluzaložil sirotinec v meste Vác. Presun Židov na Slovensko a ďalej do Maďarska organizovala aj Żegota, poľská podzemná organizácia špecializujúca sa na pomoc Židom a ľuďom židovského pôvodu.
Významný počet slovenských a maďarských Židov pochádzal z Haliče, čo uľahčovalo kontakty medzi utečencami a miestnou diaspórou. Cez Slovensko bolo v rámci špeciálnej operácie na záchranu duchovných vodcov prepašovaných aj mnoho rabínov z Poľska. Rabín Michal Dov Weissmandl, jeden z vodcov slovenských Židov, vytvoril špeciálnu skupinu a keď sa v marci 1942 začali deportácie Židov zo Slovenska do nemeckých vyhladzovacích táborov v okupovanom Poľsku, začal zhromažďovať informácie o osude deportovaných. V apríli 1944 odovzdal na Západ svedectvá Rudolfa Vrbu a Alfreda Wetzlera, ktorí sa po úteku z Osvienčimu-Brezinky vrátili na rodné Slovensko. Weissmandlovi spolupracovníci vo Švajčiarsku udržiavali kontakt s Dr. Juliuszom Kuhlom, zamestnaným na poľskom vyslanectve v Brne, ktorý s vedomím vyslanca Aleksandra Ładośa rozšíril kontakty so Slovenskom.
Úloha Slovenska v poľskej komunikačnej sieti zahŕňala aj využívanie kontaktov so slovenskými diplomatmi a podnikateľmi obchodujúcimi s neutrálnymi krajinami.
Vojenská základňa „Liszt“ v Budapešti, podriadená 6. oddeleniu štábu vrchného veliteľa v Londýne, nadviazala kontakt s poľským veľvyslancom pri Svätej stolici Kazimierzom Papéem. Poľský veľvyslanec zase udržiaval kontakt aj so slovenským poslancom Karolom Sidorom, zástupcom poľsko-amerického krídla Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany (HSĽS). Hoci bol Sidor odsunutý na vedľajšiu koľaj a vyslaný do Vatikánu, udržiaval kontakt so svojimi spolupracovníkmi v Poľsku. Od samého začiatku vojny sa Sidorova spolupráca ukázala ako užitočná pri udržiavaní komunikácie s Poľskom. Už v decembri 1939 Sidor priviezol na Slovensko kufor plný peňazí určených pre lekáreň, ktorú prevádzkovali Papého príbuzní v Krakove. Sidorov spolupracovník Pavol Čarnogurský ich potom prepašoval cez hranice s využitím sprostredkovania duchovných, ktorí boli spolupracovníkmi otca Ferdinanda Machaya.
Postupom času rástol politický záujem o slovenskú otázku aj v rámci podzemného hnutia doma aj v exile. Do mája 1943 sa československé vedenie otvorene postavilo na stranu Moskvy. Tí, ktorí kritizovali poľskú vládu za prílišnú ústupčivosť voči Sovietskemu zväzu, ju čoraz častejšie obviňovali z naivity v jej jednaní s Čechmi.
Na pozadí obnoveného nepriateľstva voči Benešovmu tímu rástol aj záujem o Slovákov ako potenciálnych partnerov, vzhľadom na čoraz viac sa blížiacu sovietsku hrozbu v strednej Európe. Existovala okrem toho ešte aj ilúzia, že spojenecký útok z juhu oslobodil región pred príchodom Červenej armády. Nádeje sa vkladali do odstúpenia Maďarska z vojny a invázie západných spojencov na Balkán. Táto možnosť nadobudla konkrétnu podobu v plánoch veliteľstva Krajskej armády a Najvyššieho štábu vrchného veliteľa. Pre operáciu „Búrka” sa plánovalo využitie maďarskej armády a poľských jednotiek v Maďarsku a plánoval sa tiež aj vznik poľskej jednotky zloženej z utečencov nachádzajúcich sa na Slovensku.
Poľské vedenie, izolované od moskovského diktátu, diskrétne rozvíjalo kontakty nielen s Maďarskom, ale aj medzi slovenskými politikmi v zahraničí. V máji 1943 Sidor cestoval na Slovensko a zisťoval podporu pre koncepciu poľsko-slovenskej politickej spolupráce.
V roku 1943 exilové úrady informovali poľské podzemie o plánoch na vybudovanie „stredoeurópskeho bloku“. Za predpokladu, že federálna myšlienka bude „jediným riešením pre krajiny, ktoré sa v súčasnosti nachádzajú na strane Osi, a ktoré sa už aj tak správali úplne pasívne“, boli podzemné štruktúry informované, že „nie je vylúčené, že v prípade komplikácií s Čechmi Poľsko získa slovenskú kartu“.
Poľská exilová vláda však hnutiu odporu zakázala politické rokovania so zástupcami slovenských úradov. Tieto kontakty mohli len skomplikovať už aj tak zložitú medzinárodnú situáciu vlády Stanisława Mikołajczyka. Spojenci deklarovali princíp bezpodmienečnej kapitulácie štátov Osi. Uznali pritom Benešovu exilovú vládu a už len z tohto dôvodu bola politická situácia vlády v Bratislave výrazne horšia ako situácia úradov v Budapešti. Protinemecké povstanie na Slovensku, ktoré vypuklo koncom augusta 1944, hoci skončilo porážkou, sa stalo pre Slovensko vstupnou bránou do spojeneckého tábora, tentoraz však ako súčasť obnoveného Československa. Početné kontakty s poľským odbojovým hnutím, udržiavané počas celej vojny, boli pre Slovákov nielen zdrojom informácií, ale aj skúsenosťou, ktorá mnohých z nich začala povzbudzovať k hľadaniu východiska z katastrofálnej situácie, ktorá vznikla zapletením ich krajiny do kolaborácie s nacistickým Nemeckom.
Použitá literatúra
Bieniek, J., Droga wiodła przez Spisz, Nowy Sącz 1986.
Bieniek, J., Kurier Marszałka, [w:] Spisz i Orawa w 75. rocznicę powrotu do Polski północnych
części obu ziem, red. T.M. Trajdos, Kraków 1995.
Bieniek, J. Między Warszawą a Budapesztem, „Rocznik Sądecki”, t 9, 1968.
Bieniek, J., Przyjaciele z trudnych lat, „Rocznik Sądecki”, 1974-1977, t. XV/XVI.
Čarnogurský, P., Wspomnienia (red. J. Berghauzen), „Dzieje Najnowsze”, R. 9, 1977, nr 4.
Farbstein, E., Hidden In hunder: Perspectives on Faith, Halachah and Leadership during the
Holocaust, Jerusalem 2007, tom 1.
Filar, A., Opowieści tatrzańskich kurierów, wyd. IV, Warszawa 1977.
Frazik, W., Emisariusz Wolnej Polski. Biograia polityczna Wacława Felczaka (1916–1993),
Kraków 2013.
Gniazdowski, M. - Segeš, D., Ján Klinovský a jeho podpora poľskému odbojovému hnutiu
za 2. svetovej vojny, [w:] Odvaľujem balvan. Pocta historickému remeslu Jozefa Jablonckého,
red. N. Kmeť, M. Syrný, Bratislava – Banská Bystrica 2013, s. 183-196.
Gniazdowski, M. - Segeš, D., Poliaci na Slovensku pred vypuknutím Povstania: problematika
odbojových kontaktov, kuriérskych ciest a utečencov, [w:] Marek Syrný a kolektív, Slovenské
národné povstanie - Slovensko a Európa v roku 1944, Banská Bystrica 2014, s. 173-180.
Gniazdowski, M., Kontakty piłsudczyków ze Słowakami w latach 1939–1945, „Niepodległość”
2005, T. LV (XXXIV), s. 107–150.
Gniazdowski, M., Pogranicze polsko-słowackie w świetle materiałów Sekcji Spraw Zagranicznych
Delegatury Rządu na Kraj, [w:] Terra Scepusiensis. Stav bádania o dejinách Spiša – Stan badań nad dziejami Spiszu, red. R. Gładkiewicz, M. Homza. Levoča – Wrocław 2003, s. 937–944.
Goetel, Z., Warunki i okoliczności polskiej akcji w kierunku południowym w latach 1939-1945 na Węgrzech i na Słowacji, „Rocznik Sądecki”, t 9, 1968.
Laincz, E., Poľská kuriérska služba a ilegálny odboj v okrese Stará Ľubovňa 1939 – 1944, „Zeszyty Sądecko-Spiskie” 2014, nr 8.
Latkowska-Rudzińska, H., Łączność zagraniczna Komendy Głównej Armii Krajowej 1939-1944.Odcinek „Południe”, Lublin 1985.
Marušiak, J., Poľská kuriérska služba a Slovensko v rokoch 1939—1945, „Historický časopis“, Bratysława, 1996, nr 4.
Okęcki, S. - Juchniewicz, M., Nie dzieliły ich Tatry. Polacy, Czesi i Słowacy w ruchu oporu w latach drugiej wojny światowej, Warszawa 1983.
Segeš, D., Partnerzy czy petenci. Słowacy i Słowacja w polityce rządu RP na obczyźnie, Gdańsk 2012.
Szlakami polskich kurierów, „Kultura – Oświata – Nauka”, 1989, nr 7-8.
Zieliński, J., Spisz i Orawa w latach 1918-1945, [w:] Podhale w czasie okupacji 1939-1945, red. J. Berghauzen, Warszawa 1972.
Łubczyk, G., Polski Wallenberg. Rzecz o Henryku Sławiku, Warszawa 2004.